Krvavá antiteistická Francúzska revolúcia

Podľa učebníc dejepisu a médií hlavného prúdu je krvavá antiteistická Francúzska revolúcia počiatok éry slobody a ľudských práv. Prezident Tomáš G. Masaryk v závere svojej Svetovej revolúcie na strane 608, vydania tejto knihy z roku 1930, napísal: „až Francúzska revolúcia kodifikovala práva človeka a tým aj úplnú slobodu svedomia a uskutočnila ju v ohľade náboženskom…“ antiklerikál Masaryk zabudol len dodať jednu maličkosť: Francúzska revolúcia „uskutočnila“ ľudské práva a slobodu svedomia v ohľade náboženskom gilotínou a genocídou katolíckého obyvateľstva vo Vendeé aj inde – dnes môžme povedať, že spôsobom, ktorý je podobný s neskorším nacistickým vyhladzovaním.

Francúzska revolúcia, neprávom nazývaná „Veľká“, bola v skutočnosti diabolským počinom kriminálnych zločincov a najhorších vyvrheľov, ktorí premenili zem v krvavé more. Ideovo ju pripravili v 18. storočí francúzski osvietenci, spomedzi ktorých ani jedného nemožno nazvať slušným človekom. O to viac to platí o strojcoch Francúzskej revolúcie, tragického dedičstva osvietenstva.

Základné historické údaje o tejto revolúcii sú známe. Málokto, ale vie, že dobytie Bastily 14. júla 1789 vôbec nebolo spontánnym ľudovým hnutím za aké je vydávané. Bolo pripraveným spiknutím proti katolíckemu, aj keď slabému kráľovi Ľudovítovi XVI., ktoré vyvolal jeho bratranec Filip Orleánsky, slobodomurár, ktorý sa chcel zmocniť trónu. Nechal rozhlásiť, že v Bastile sú politickí väzni. Bolo to zámerné klamstvo. Povstalci tam našli len sedem kriminálnikov. Útok na Bastilu sprevádzali ťažké zločiny. Poštvaná lúza celkom bezdôvodne zavraždila brutálnym spôsobom veliteľa väznice de Launay, šľachetného muža, ktorý vychádzal ešte aj povstalcom v ústrety.

V atmosfére všeobecného nadšenia bola potom publikovaná Deklarácia práv človeka a občana zahŕňajúca mimo iné aj „náboženskú slobodu“. Cirkev sa ostentatívne aj sama zbavovala svojho majetku „v prospech ľudu“, fakticky v prospech revolučných zločincov. Vytriezvenie sa však dostavilo neočakávane skoro. Hneď vo februári v roku 1790 národné zhromaždenie zakázalo všetky mužské rehoľné rády a kongregácie. Ženské boli zrušené v roku 1793. V júli roku 1790 bola odhlasovaná takzvaná civilná ústava kléru, ktorá bez akéhokoľvek jednania s Rímom zredukovala počet biskupstiev a stanovila že farári a dekani nesmú byť menovaní, ale musia byť volení ľudom vrátane ľudí z radov protestantov, židov i ateistov. Zvolení duchovní majú potom vybrať svojho biskupa.

Civilná ústava kléru sa dostala aj do ústavy z októbra roku 1791. Kráľ ju odmietol podpísať, rozhodol sa pre emigráciu, ktorá sa nevydarila, Francúzsko sa stalo republikou. Kňazi boli vyzvaní k prísahe na civilnú ústavu kléru. Pápež Pius VI. prísahu zakázal a konštitúciu odsúdil. Klérus sa vtedy rozdelil na „prísažný“ a „neprísťažný“, tí prví prísahu zložili, tí druhí odmietli. Do katolíckych farností mohli byť dosadení iba prísažní duchovní, neprísažných čakala deportácia do francúzskej kolónie Guayana v Južnej Amerike, kde boli sústredení vo zvláštnych táboroch a fyzicky likvidovaní ťažkou prácou v klimaticky náročných podmienkach.

Stupňovanie protikatolíckeho teroru

V roku 1792 narastal geometrickým radom počet popráv skutočných aj domnelých „nepriateľov ľudu“. Revolúcia v istom štádiu vývoja začína nakoniec požierať vlastné deti, preto pod gilotínou, nástrojom vynájdeným lekárom Gillotom pre urýchlenie výkonu rýchlo sa množiacich rozsudkov smrti, umierali aj tvorcovia a stúpenci revolúcie, ako Danton, Desmolins a nakoniec aj Robespierre.

Prví na rade boli, ale katolíci. Predohrou ich krvavého vyvražďovania sa stali takzvané septembrové masakre z roku 1792, kedy parížska lúza na čele z fanatickým Saint-Justom prepadla mestské väznice (väčšinou išlo o budovy zrušených kláštorov), kde boli okrem iných sústredení aj neprísažní kňazi pripravení k deportácii do Guayany. Revolucionári povraždili beštiálnym spôsobom 1340 celkom bezbranných osôb medzi nimi viac ako 300 duchovných. Masaker trval mnoho hodín. Kňazov ubíjali pažbami pušiek alebo palicami. Telá obetí ešte po smrti zohavili. Neušetrili ani starých ľudí, tých ktorí nemohli chodiť priniesli na miesto vraždy na rukách.

Prvou obeťou masakru sa stal arcibiskup Arles Dulau. Zabili ho pomocou šable a dýky. Vrah potom telo obete podupal. Mučenícku smrť podstúpili aj dvaja bratia a biskupi z rodu La Rochefoucald a dvaja opáti, 80-roční starci Lenfant a Rastignac, rozsekaní na kusy. Pred smrťou sa vzájomne jeden druhému vyspovedali. Kaplnka u kostola St. Germain, kde boli duchovní vraždení, je dodnes nazývaná kaplnkou mučeníkov.

Od tej doby vraždy neprísažných kňazov a veriacich, ktorí ich podporovali, prudko narastali. S obľubou boli k tomu vyberané veľké cirkevné sviatky. Napríklad na Štedrý deň, Prvý sviatok vianočný a Sviatok svätého Štefana roku 1792 bolo popravených 99 katolíkov. Svorky psov nechali lízať ich krv. Obludná bola ostentatívne zvrhlá záľuba v krutosti, podnecovaná revolučnou propagandou. Georges Danton jeden z popredných predstaviteľov revolúcie a minister spravodlivosti odpovedal na prosby o zastavenie septembrových masakrov: „Kašlem na väzňov, nech sa s nimi deje čo chce.“ Neskôr prehlásil že „bolo zúčtované s davom konšpirátorov a chudákov“. A dodal: „Chcel som, aby všetka parížská mládež prišla do Champagne poškvrnená krvou…“

Keď sa v parížskom divadle hrala jedna Voltairova dráma, kde zazneli slová „Zákony, nie krv!“, ozvalo sa spontánne z hľadiska: „Krv, nie zákony!“ Camille Desmoulins, žurnalista a hlavný ideológ najvplyvnejšieho politického tábora jakobínov, napísal: „Zrazte čnosť k zemi! Naprinášajte na oltár slobody iný zápal, len zápal zločinu! Vládnuť musí práve to, čo obmedzenci nazývajú zločinom. Zmierime všetko v krvi pápežov, kráľov, biskupov, kňazov a všetkých ostatných, ktorí v Európe milujú cnosť. Ak nebudú aspoň 2 milióny tmárov pobitých, nemožno vybudovať nový šťastný vek…“ Škoda, že sa už nedozvieme, ako zmýšľal neskôr pod gilotínou, kam ho dostali jeho jakobínski súputníci.

Rok 1793 bol pre katolíkov absolútne najhorší. Revolučný tribunál odsúdil v januári k smrti kráľa Ľudovíta XVI. a o pol roka neskôr aj jeho manželku Máriu Antoinettu. Vládu prevzali jakobíni, ich lídri prináležali k slobodomurárskym ložám. Na ich čele stáli traja amorálni zločinci: Charles Marat, Georges Danton a Maximilian Robespierre.

Marat bol smilník chváliaci sa svojim zvrhlým životom, tyran požadujúci stále nové popravy gilotínou. Keď ho vo vani prebodla príslušníčka opozičných girondistov Charlotte Cordayová, jakobíni mu vzdávali priamo božské pocty. Jeho busty zdobili parížske verejné priestranstvá a bolí nosené v sprievodoch.

Robespierre, velebený dodnes obdivovateľmi revolúcie ako „čestný“ a „nepodplatiteľný“, mal priam sadisticky zvrhlú záľubu vo vraždení. Trpel paranojou, neveril ani najoddanejším blízkym, z ktorých väčšinu nakoniec poslal pod gilotínu, vrátane Dantona.

Danton bol bohatý finančník, preslávený podvodmi a zlodejstvom. Zatiaľ čo ľud trpel hladom, pretože v chýbali potraviny, on pracoval na hromadení svojho majetku.

Boj proti náboženskej slobode

V novembri roku 1793 jakobínski radikáli a zločinci Hébert, Chaumette a Cloots presadili u Robespierra zákaz akejkoľvek katolíckej bohoslužby, postavenie Katolíckej cirkvi mimo zákon a zavedenie jediného povoleného vyznania, ateistického takzvaného kultu rozumu. Katolícke chrámy mali byť premenené na „svätyne rozumu“. Príkladom bol Paríž, kde arcibiskup J. B. Gobel, ktorý zradil Cirkev, v jakobínskej čiapke slávnostne odovzdal revolucionárom kľúče od katedrály. Tí chrám vyplienili, pošliapali Eucharistiu a zničili všetky sochy a obrazy. Potom postavili na oltár trón, na ktorý zasadla „bohyňa rozumu“ reprezentovaná prostitútkou Mailardovou. Podobne sa to dialo aj v iných francúzskych mestách.

Zavedenie kultu rozumu znamenalo totálnu prehru takzvaných prísažných kňazov, ktorí verili, že s revolúcionármi sa možno dohodnúť (bratia Grégoiroví, Sieyés, Gobel, Talleyrand). Väčšina z nich po novembrovom zákaze katolíckeho kultu celkom od viery odpadla, vnútornými apostatmi boli už dávno.

Jakobínski vládcovia začali v celom Francúzsku brutálne ničiť katolícke chrámy. V Paríži a ďalších mestách museli občania povinne vzdávať poctu „bohyni rozumu“. Kto z dôvodu svedomia odmietol, bol bez milosti gilotínovaný. V niektorých oblastiach sa veriaci občania postavili na odpor. V Lyone a okolí obyvateľstvo odmietlo prijať kult rozumu. Vláda tam vtedy poslala svojho komisára Fouchého, rehoľníka, ktorý zradil. Získal prezývku lyonský kat. Spútaných roľníkov vrátane žien, detí a starých ľudí, ktorých jedinou vinou bola vernosť katolíckej viere, dával vystreľovať z diel nad priepasťou, do ktorej potom telá padali. V jednom dni tak bolo zavraždených 2000 ľudí. Fouchého hrôzovládu literárne perfektne stvárnil Stefan Zweig v rovnomennom románe.

Mnoho katolíkov prejavilo v tej dobe hrdinstvo, ako v prvých storočiach raní kresťania. Najznámejší je príklad 16-tich sestier karmelitánok z Compiégne na čele s Madeleine Lidoinovou roku 1794, ktoré odmietli zrieknuť sa katolíckej viery a vzdať poctu satanským karikatúram pravého Boha. Cestou pod gilotínu spievali Salve Regina.

Jakobíni posadnutí nenávisťou k Bohu neušetrili žiadnu vekovú kategóriu. Pred ich zrakmi nenašla milosť ani 80-ročná hluchá a slepá predstavená kláštora v Montmartre, ktorá sa volala Montmorensy Lavalová. Ona aj všetky jej podriadené rehoľníčky boli gilotínované pod falošnou zámienkou spiknutia. Často boli vyvraždené aj celé obce, napríklad Anger, kde revolucionári pozabíjali 3000 ľudí, bez ohľadu na vek a pohlavie. Pápež Ján Pavol II. povýšil 99 z nich ku cti oltára.

Vendée

Najstrašnejšou ukážkou toho, čo dokáže bezbožníctvo vypustené z reťazí, sa však udialo vo Vendée v západnom Francúzsku, kde obyvateľstvo povstalo so zbraňou v ruke na obranu katolíckej viery. Tamojší zbožní vidiečania prejavovali otvorenú nespokojnosť už od roku 1790, od vyhlásenia Civilnej ústavy kléru. Úrady im totiž zatýkali neprísažných kňazov, ktorí tam dlho pôsobili a získali si ich lásku a nahradzovali ich prísažnými kolaborantmi. Mnohokrát sa obracali so žiadosťami na príslušné inštitúcie, vždy ale boli odmietnutí. Rozhodli sa teda, že budú prísažných kňazov ignorovať a chodiť na bohoslužby k neprísťažným, ktorí sa skrývali v ilegalite. Parížska vláda vydala na jeseň v roku 1792 rozhodnutie: Kto odmietne prijať prísažného kňaza bude potrestaný väzením alebo smrťou. To vyvolalo sedliacke nepokoje, napätá situácia trvala až do jesene roku 1793.

Keď jakobíni zaviedli povinný kult rozumu, ktorého chrámami sa mali stať aj kostoly vo Vendée, vzali sedliaci do rúk zbrane a vytvorili katolícku armádu pod zástavou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Boli odvážni, ale slabo vyzbrojení, preto po niekoľkých mesiacoch podľahli.

Parížsky režim rozpútal vo Vendée otvorenú genocidu z náboženských dôvodov. V kameňolomoch Miseri u Nantes bolo napríklad pochovaných 4000 povraždených katolíkov pod tak tenkou vrstvou zeminy že mŕtvolný pach vanul až do mesta. V správnom centre Vendée Nantes bol ustanovený komisárom 83-ročný Jean Baptist Carrier, pijan a cudzoložník, ktorý prehlásil: „Radšej zmeníme celé Francúzsko v cintorín, než by sme odstúpili od zámeru obrodiť ho podľa našich predstáv…“ Rozkázal utopiť v rieke Loire na prederavenej lodi viac než 100 neprísažných kňazov a prehlásil: „Aký krásny revolučný prúd vznikol z tej Loiry“.

A nezostalo to len u kňazov. Sedem veľkých prederavených plavidiel utopilo naraz v Loire 2800 osôb vrátane žien a detí. Carrierovu beštialitu najlepšie ukazuje jeho vzťah k osiroteným deťom, ktorých rodičia boli pre vieru popravení. Tie boli pôvodne dané do adopcie, ale keď sa to Carrier dozvedel, okamžite prikázal, že deti „musia byť vrátené republike“. Potom rozkázal všetky utopiť v Loire so slovami: „To sú vĺčatá!“ Carrier sa tomu prizeral na palube svojej lode, kde v bujarej pitke počúval nárek potápajúcich sa obetí. Jednou z jeho zvrhlých zábav bola takzvaná republikánská svadba, kedy mladý kňaz a mladá rehoľníčka boli vyzlečení donaha, zviazaní tvárou v tvár a spoločne utopení.

Revoluční kriminálnici sa vo Vendée nezastavili, ani pred projektom trávenia vody arzénom. Jakobínsky generál Westermann, ktorý Vendée „pacifikoval“, poslal do Paríža toto hlásenie: „Občania republikáni, Vendée už neexistuje! Vďaka našej slobodnej šabli zomrelo aj so svojimi ženami a deťmi. Rozhodol som sa pochovať v lesoch a močiaroch Savenay celé mesto. Využil som oprávnenia, ktoré mi boli dané, deti som rozdupal koňmi a vyvraždil som ženy, aby nemohli plodiť banditov… Zničil som všetkých.“ Parížske úrady zaslali za to sadistickému generálovi vrúcnu gratuláciu.

Najhoršiu pohromu pre Vendée však predstavovali v lete a na jeseň roku 1794 takzvané pekelné kolóny generála Turreaua de Ligniéres. Jeho vojaci rabovali, lúpili, zapaľovali dediny a vraždili ich obyvateľov, nosili nemluvňatá na bajonetoch a znásilňovali ženy na oltároch v chrámoch.

Bilancia prenasledovania

Celkový počet katolíckych obetí vo Vendée je odhadovaný na 400-tisíc. Známy taliansky žurnalista a autor kníh rozhovorov s poslednými pápežmi Vittorio Messori napísal: „Všetko to, čo praktizovala za druhej svetovej vojny SS, bolo už skôr vykonané vo Vendée ‚demokratmi z Paríža‘: zo stiahnutej kože obyvateľov Vendée sa vyrábali topánky pre úradníkov, z jemnejšej kože žien rukavičky. Stovky mŕtvol bolo spracovaných na tuk a mydlo. Vo Vendée došlo prvýkrát k uplatneniu chemických zbraní, jedovatých plynov a otrávenej vody. Vtedajšími plynovými komorami boli lode naplnené dedinčanmi a kňazmi, zavezené do stredu rieky a potápané…“ Messori nazval tieto krutosti bezbožných revolucionárov vo Vendée prvou genocidou novovekých dejín, jakobíni sa stali predchodcami Turkov s ich masakrovaním miliónov kresťanských Arménov za I. svetovej vojny a nemeckých nacistov s ich vyvražďovaním Židov a ďalších.

Zvrhnutie a poprava Robespierra v júli 1794 priniesli síce podstatné zmiernenie masového teroru, nie však jeho ukončenie. K tomu došlo až po prevzatí moci Napoleonom v roku 1800, ktorý síce legalizoval činnosť Katolíckej cirkvi, zároveň však usiloval o to, aby si ju podrobil a odrezal od pápeža.

Francúzski historici či už liberálni alebo socialisticky orientovaní (napr. Francois Furet) obhajujú hrôzovládu revolúcionárov tým, že vraj „krvavého násilia sa dopúšťali obidve strany“. Pritom však nie sú schopní uviesť prípad masakrovania, ktorého sa dopustili povstalci z Vendée. Tí konali tak, ako napríklad v Chemille na počiatku roku 1794, čo popisujú očití svedkovia: Pri stretnutí s vládnými oddielmi vendéeski zvíťazili a zajali asi 1 000 vojakov. Držali ich v miestnom kostole. Pôvodne mali v úmysle všetkých postriedať, pretože sa podieľali na vraždách ich žien a detí. Veliteľ d’Elbée ich však vyzval k modlitbe Otče náš. Pokľakli a začali sa modliť. Keď došli ku slovám „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame…“ veliteľ vstal a povedal: „Nepodvádzajte Boha! Ako môžete hovoriť odpúšťame, keď chcete týchto postrieľať?“ Všetci sa zarazili a zajatcov prepustili. Tento prípad nebol ojedinelým. Povstalci boli vyznávačmi Ježiša Krista, naplnení duchom milosrdenstva a odpúšťania. Téza o „rovnakej krutosti páchanej obidvoma stranami“ je lož.

Proticirkevná historiografia uvádza tiež ako údajný „dôkaz“ katolického teroru udalosti v meste Marchcoul, kde vraj „bigotné“ ženy vendéeskych povstalcov po tom, čo tieto mesto dobyli, mali povraždiť sekáčikmi na mäso stovky republikánov. Zaujímavé, ale je, že túto správu rozšírila jakobínska vláda v Paríži. Kroniky v Marchcoul a okolí spísané samotnými jakobínmi, hovoria iba o troch popravených. Miestnom poslancovi, jednom sudcovi a jednom odpadnutom kňazovi. Všetci traja mali na svedomí zločiny. Je teda zrejmé, že informácie o stovkách pobitých, ktorých mŕtvoly vraj katolícke fanatičky rozsekali, boli zámernou propagandistickou lžou parížských úradov.

Ničenie umeleckých diel a blasfémia

Francúzska revolúcia, dielo vraj „osvietenského“ rozumu, niesla so sebou tiež barbarské ničenie sakrálnych pamiatok vysokej umeleckej hodnoty. Z posledných rokov by sme to mohli prirovnať k barbarstvu žoldnierov Islamského štátu. Bolo zrovnaných so zemou viac ako 2000 katolíckych chrámov a kláštorov. V Paríži bolo takto zničených trištvrtiny všetkých kostolov. Zo slávnej katedrály v Remeši sa stal sklad krmiva pre dobytok. Živočíšnosť hlásateľov slobody, rovnosti a bratstva sa nezastavila, ani pred ostatkami zosnulých. Z kráľovskej hrobky v St. Denis boli napríklad vyhádzané všetky kosti panovníkov a ich rodín. Masovými sa tiež stali rúhačské obrady, pri ktorých bol vedený osol s biskupskou mitrou na hlave a s Bibliou a krížom priviazaným na chvoste. Zhromaždení zatancovali revolučný tanec carmagnola, osol bol nakŕmený konsekrovanými hostiami a napojený konsekrovaným vínom, následne sa kríž a Biblia spálili na ohni.

Falšovanie histórie

Celkovo si antiteistická Francúzska revolúcia vyžiadala behom dvoch až štyroch rokov 400 až 600 tisíc obetí, medzi ktorými prevažovali katolícki kňazí i laici, ktorí boli popravení, povraždení alebo umučení iba kvôli vyznávaniu svojej viery. Učebnice dejepisu však napriek tomu v celej Európe Francúzsku revolúciu velebia, ako počiatok významného „pokroku“ v dejinách ľudstva. Toho pokroku, ktorý v skutočnosti kontinuálne narastal vďaka vybudovaniu Európy a Západu na kresťanských základoch s jeho kláštormi, univerzitami, špitálmi a sociálnou starostlivosťou. Tam, kde získajú rozhodujúcu moc antiteistické režimy, tam nastupuje úpadok, teror a zaostávanie (viď. napríklad komunistické krajiny).

K ideám Francúzskej revolúcie sa hrdo hlásia všetci najhlasnejší novodobí demokrati, slobodomurári, socialisti i komunisti, pritom ale všetkým naháňa hrôzu slovo „inkvizícia“ – je to značné pokrytectvo a zatemnenie rozumu. Tento súdny tribunál Katolíckej cirkvi poslal behom približne 500 rokov svojej existencie na smrť asi 5 tisíc obetí, spolu s inými vtedajšími procesmi bolo obetí 40 až 60 tisíc. Oproti stovkám tisícov katolíkov a iných francúzskych občanov povraždených behom iba niekoľkých pár rokov, je to neporovnateľné a je obludné zločiny inkvizície preháňať a oveľa väčšie zločiny Francúzskej revolúcie prehliadať.
Katolícka cirkev sa v roku 2000 ústami pápeža Jána Pavla II. ospravedlnila za zločiny – skutočné aj domnelé, ktoré boli spáchané jej menom. Márne čakáme, kedy sa ospravedlnia slobodomurári, liberáli a ďalší demokrati alebo socialisti Katolíckej cirkvi za krvavé beštiálnosti a genocídu, ktoré boli páchané nielen počas Francúzskej revolúcie.

=======================

Z knihy Malý, R.: Apologetická abeceda dějin Katolické církve, 2018. Preklad čiastočne editovaný.
Zdroje: Gebhard Horst: Liberté, Egalité, Brutalité, Augsburg 2011; Malý Radomír: Nejkrvavější genocida minulosti a současnosti, Frýdek-Místek 2012; Nowak Jerzy Robert: Církev a Velká francouzká revoluce, Olomouc 2003; Poradowski Michal: Dziedzictwo rewolucji francuskiej, Poznan 1998.